Umenie socialistického realizmu, napriek pokročilým zahraničným bádaniam, zastáva v domácom kontexte veľmi zvláštne postavenie. Väčšina teoretikov, a tu vládne vzácna česko-slovenská zhoda, pre jeho nízku kvalitu a spojenie s mocou odmieta o ňom premýšľať v kontexte umenia.
Krátke obdobie, keď našej kultúrnej praxi dominovalo umenie stalinského socialistického realizmu (1948 – 1956), bolo obdobím veľkých zmien a osudových zvratov. Ako je z textu zrejmé, osudy jeho protagonistov a umeleckých diel, ktoré v ňom vznikli, boli veľmi rozdielne, protichodné a nezriedka mnohoznačné. Požiadavky a nároky na podobu tvorby sa zmenili, a ako si ťažkal básnik Konstantin Biebl v jednom z listov, ktoré napísal pred svojou tragickou smrťou: „Nikdo si nedovede představit, co je to za těžkou práci udělat politickou báseň, aby při tom tou básní skutečně byla.“ O mnohom vypovedá, že po roku 1956 už takmer žiadny umelec v tvorbe v „stalinskom“ štýle nepokračoval. No ako (dúfam) ukazuje aj tento text, protagonisti stalinskej doby neboli nevedomí, „do konca života sa snažiaci pochopiť, prečo podľahli mámeniu socialistického realizmu (Applebaum)“, ako im často podsúva západná (kunst)história.